Štandardné tance

Štandardné tance sú charakterizované skôr vnútornou formou, ktorú tvorí predovšetkým uzavreté párové držanie, švihový pohyb po celom parkete, frak, dlhá dámska toaleta a hudba 30. rokov. Tieto tance sa objavili na scéne ako prvé. Za svoju existenciu vďačia novým melódiam, pôvodom z Ameriky, odkiaľ sa dostali ďalej do sveta, ktorý začiatkom 20. storočia celkom očarili. Nove melódie afroamerického pôvodu dostali názov ragtime. Americké tanečné publikum okamžite reagovalo na túto vzrušujúcu hudbu vytvorenú z mnohých divokých neznámych tancov, ktoré dostali také nezvyčajné mená ako: Grizzly Bear, Turkey Trot, Bunny Hug, Shimmy, Black Bottom, Charleston. Charleston sa stal za krátky čas módnym hitom, ale ostatné tance skoro vyšli z módy. Napriek tomu ragtime a ďalšie rafinované hudobné štýly, ktoré vznikli o niekoľko rokov po ňom, revolucionalizovali základnú štruktúru spoločenských tancov na celom svete. Dovtedy učili francúzski taneční majstri tance založené na piatich pozíciách nohy, ktoré sa používali aj v klasickom balete. Ragtime znamenal začiatok “ spoločného “ tanca partnerov založeného na prirodzenom pohybe ako pri chôdzi.

Základ štandardných tancov, ktoré sú zároveň zaraďované do medzinárodných súťaží, tvorí: Anglický Valčík (Waltz), Tango, Viedenský Valčík, Slowfoxtrot, Quickstep.

Anglický Valčík (Waltz)

Jeho začiatky sú v tanci BOSTON, ktorý sa tancoval v rokoch 1908-1914. Bol to vlastne upravený valčík. Dominovala v ňom melódia, a nie rytmus.

V rokoch 1924 sa v ňom uplatnil pravidelný rytmus v trojštvrťovom takte a tanec dostal názov waltz- boston. Až keď sa zrýchlilo jeho tempo , vzniká v roku 1926 ANGLICKÝ VALČÍK, v ktorom už jeden krok pripadá na jednu dobu ¾ taktu. Zdvih, ktorý sa robí na 2. dobu, sa neskoršie stáva typickým pre všetky tance európskeho charakteru. V tom istom čase taneční odborníci spracovali jeho základné figúry a dali im presnú formu. Neskôr sa v anglickom valčíku uskutočnili štýlové zmeny a spomalilo sa tempo, tak vznikla jeho dnešná podoba. Má ¾ takt a hrá sa v tempe 32 taktov za minútu. Prvá doba je hudobne zdôraznená a má lyrický charakter. Kroky a figúry na seba viažu plynule, pohyby sú pokojné a ladné 

Tango

Tango, tanec, ktorý si generácie tanečníkov odovzdávali z pokolenia na pokolenie, sa zrodil v slumoch a biednych uličkách Argentíny. Začiatkom 19. storočia sa po istých zmenách a úpravách stal v Európe veľmi oblubený a módny. Hoci je to prekvapujúce, nie je ťažké naučiť sa ho tancovať. Tanečník veľmi ľahko zvládne základné tanečné figúry. Avšak tajomstvo zmocnenia sa dráhy tanga spočíva v zaujatí správneho postavenia a v dosiahnutí nepolapiteľného mačacieho pohybu. 

Jeho predchodcami boli tance afrických černochov (nazývané tangano), ktorých v čase otrokárstva zavliekli do Ameriky. Viac ako sto rokov bolo tango pokladané za tanec „priveľmi hriešny“ pre spoločenské sály, no napriek zákazom (pápežom, cisárom Viliamom) sa stalo veľmi populárnym. Vtedajšie tango malo len málo spoločné s dnešným tangom. Hudba tanga je dramatická, ohnivá, podmaňujúca a vzrušujúca. Tango má 30-33 taktov za minútu.

Viedenský Valčík

Tento tanec pochádza z nemeckých ľudových tancov. Jeho pôvod treba hľadať v 12.st. v tanci zvanom hoppelrei. Z jeho vznikol v 15.st. landler, potom deutscher a nakoniec langaus, ktorý neskôr nazvali od slova walzen- walz-valčík. V tej dobe prúdili Európou nové myšlienkové smery z Francúzska, v ktorom sa pripravovala revolúcia. V ľuďoch vzrastala túžba po osobnej slobode a voľnosti. Valčík týmto myšlienkam plne vyhovoval, pretože vyjadroval ústup od tanečného ceremoniálu k tanečnej voľnosti. Valčík sa neobišiel bez protestov cirkvi a kráľovských dvorov, pranierovali ho ako hriešny tanec za to, že muž pri ňom drží ženu v náručí. Nijaký zákaz však nevedel zastaviť rastúcu popularitu nového tanca, najmä keď začali skladať valčíkové melódie vynikajúci hudobní skladatelia, ako Lanner, Strauss a iní.

Valčík vyvolal pobúrenie nielen v cirkevných kruhoch, ale i v bohatých salónoch. Keď páry objaté ramenami začali krúžiť po parkete, pohoršené dámy odpovedali protestom a opúšťali sály . Napriek pohoršeniu, valčík si výrazne razil cestu po celej Európe a stal sa tak populárnym, že na jednom plese v Londýne ho tancoval sám ruský cár Alexander.

Tancoval sa rôznymi spôsobmi: napr. viedenský valčík sa tancoval na 3 kroky, francúzsky alebo ruský na 2 kroky. Tieto obmeny valčíka mali jednu spoločnú črtu: začínali sa bočným krokom od tzv. 2.pozície, zatiaľ čo dnešný valčík začína krokom vpred alebo vzad. Tancuje sa na ¾ takt a hrá sa rýchlosťou 58-62 taktov za minútu. Na súťažiach spoločenských tancov sa hrá viedenský valčík, ktorý má 60 taktov za minútu.

Slowfoxtrot

Je pomalý foxtrot, z ktorého aj vznikol. Foxtrot bol po prvýkrát uvedený v Európe tesne pred I. svetovou vojnou. Tento tanec bol pomenovaný podľa amerického tanečníka a komika Harryho Foxa, vlastným menom Arthura Carringforda. Harry však používal priezvisko svojho starého otca – slávneho klauna.

Súčasťou Harryho kabaretných čísel bola komická chôdza sprevádzaná ragtimovou hudbou, ktorá sa stala známou ako Foxove kroky (Fox´s trot). V apríli 1914 predvádzal Harry svoje čísla počas prestávok medzi premietaním filmov v kine Hammerstein´s, ktoré vzniklo z jedného z najväčších divadiel na svete. Na streche divadla bola vybudovaná záhrada známa ako záhrada tanca (Jardin de Dance). Vedenie divadla malo záujem podporovať Harryho vystúpenia a presadiť jeho Fox´trot, preto ich zaradilo do tanečného repertoáru pregramov pre verejnosť. Na začiatku bol slowfox vášnivý tanec s rýchlymi a pomalými pohybmi. Európskym lektorom sa však nepáčil jeho divoký charakter a začali ho štandardizovať a spomaľovať.

Je to najpopulárnejší párový tanec vôbec. Tancuje sa na akúkoľvek hudbu vo štvorrštvrťovom takte, pričom rýchlosť hudby nie je určujúcim faktorom. Slowfox je často označovaný za najťažší štandardný tanec. Mnohí hovoria, že pokiaľ viete zatancovať slowfox, máte dobré predpoklady na zatancovanie ostatných štandardných tancov. Tento tanec je založený na elegancii, rovnováhe, pohybe a rytme. Rytmus má 4/4 a taktov za minútu 30.

Quickstep

Quickstep je britský tanec, ktorý sa vyvinul z amerických tancov po 1. svetovej vojne. Jeho predchodcom je foxtrot a do popredia sa dostal v Spojených štátoch amerických v roku 1914. Korene foxtrotu siahajú k onestepu a castle walku do obdobia ešte pred vypuknutím vojny.

Je to rýchla forma foxtrotu a najrýchlejší štandardný tanec. Pretože mnohé orchestre hrali foxtrot príliš rýchlo, nebolo možné na hudbu zatancovať slowfoxové kroky. V Anglicku sa preto vyvinul akýsi mix medzi charlestonom a foxtrotom – Quicktime Foxtrot and Charleston. Hojne sa využívajú štvrťotáčky, kríženia, polkové poskoky. Quickstep si vyžaduje od oboch partnerov maximálnu súhru, práve kvôli tzv. „letovým“ figúram a takisto kvôli rýchlosti tanca. Rytmus je 4/4 a taktov za minútu 50-56.

Boston a onestep boli prvé dva tance založené na kroku alebo viacerých krokoch vpred, potom krok vzad a nakoniec dva a viac krokov vpred na špičkách (neskôr boli tieto kroky zamenené za kríženie). V dvadsiatych rokoch nášho storočia tieto dva tance vystriedal quickstep, ktorý sa ako jeden zo štandardných tancov vyvinul do podoby schopnej vyjadriť elegentnejšiu hudbu v rýchlejšom tempe. Svieža hudba, prekvapujúce kroky a dobrá bezstarostná nálada – to je quickstep. Je to dynamický tanec založený na chôdzi a postupovej premene (chasse), ktorý nenásilne sleduje hudbu vo štvorštvrťovom takte. Rovnako ako waltz používa pre základné figúry diagonálne vzorce.